Význam mena: zbožný, nábožný (lat.)

25. mája 1887 sa v malej talianskej dedinke Pietrelcina do rodiny roľníka Grazia a jeho manželky Giuseppy Forgione narodil František, pomenovaný po sv. Františkovi z Assisi. Už v detstve bolo jasné, že je výnimočným dieťaťom Božím. Bol veľmi zbožným, už ako chlapec sa chcel stať kňazom. Stal sa kapucínom, ako šestnásťročný si v roku 1902 obliekol kapucínsky habit. Prijal meno Pio. Po siedmich rokoch štúdií bol roku 1910 vysvätený za kňaza.

Celý jeho život bol poznačený utrpením a nadprirodzenými zásahmi. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Tým sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod. Nejaký čas pred smrťou r. 1968 stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv, vytekajúca zo stigiem, mala vôňu kvetov. Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal páter Pio dar bilokácie a vedel aj čítať v ľudských srdciach. Prichádzalo za ním toľko ľudí, že často spovedával 10-12 hodín denne. Správne odhadol, čo penitenti potrebovali, a vždy našiel to správne slovo, aby priviedol ľudí bližšie k Bohu.

Zomrel 23. septembra 1968 ako 81-ročný. Na jeho pohrebe bolo prítomných okolo stotisíc ľudí. Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavlom II. Miesta, kde žil páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta.

Späť

Význam mena: drahokam (lat.)

Sv. Gemma Galgani sa narodila 12.marca 1878 v jednej talianskej dedinke pri meste Lucca. Jej matka Angela bola veľmi nábožná a svoje deti od malička vychovávala v náboženskom duchu. Gemmu to poznačilo na celý život, modlitbu si už v detskom veku veľmi obľúbila. Keď však mala sedem rokov, matka ochorela na tuberkulózu a zanedlho zomrela. Ako deväťročná Gemma pristúpila k prvému sv. prijímaniu. Navštevovala školu sestier sv. Zity, bola veľmi obľúbená medzi učiteľmi aj spolužiakmi. Bola tichšej povahy, ale stále mala na perách úsmev. Bola veľmi dobrou žiačkou, no dlhá choroba jej prekazila ďalšie štúdiá. Musela zostať pripútaná na lôžko a aj po vyliečení ostala veľmi zoslabnutá a nemohla sa vrátiť späť k štúdiu. Začala sa teda starať o domácnosť. Po čase, keď mala 19 rokov, jej zomrel otec. Zomrel úplne chudobný a čo po ňom zostalo, zhabali exekútori. Deti teda museli odísť k príbuzným. Gemma sa dostala k tete do Camaiore, no nevydržala tam dlho. Tetin život ju totiž odvádzal od Ježiša, teta bola až príliš spoločenská. Gemma ju požiadala, aby sa mohla vrátiť domov do Luccy. Vrátila sa do spustnutého domu. Tam však ochorela – zakrivila sa jej chrbtica, ochrnula na nohy, stratila sluch a vypadali jej vlasy. Nikto jej nevedel pomôcť. Až príhovor k ctihodnému Gabrielovi Possentimu pomohol a ona bola zázračne uzdravená. Z vďačnosti sa Gemma rozhodla vstúpiť do kláštora. No neprijali ju, aj napriek viacerým pokusom. Gemma si potom uvedomila, že Božia vôľa bude zrejme iná, a tak žila naďalej v rodičovskom dome.

8. júna 1899 dostala stigmy. Každý štvrtok večer potom upadala do extázy. Popritom sa rany obnovili. Krvácali zvyčajne do piatku poobedia alebo až do soboty rána. Potom sa zatvorili a na ich mieste zostali len biele jazvy. To sa opakovalo tri roky. Keď tento jav prestal, na miestach stigiem jej až do smrti zostali biele jazvy. Okrem toho bola aj mysticky bičovaná – na jej tele sa zjavovali rany, ktoré Ježiš dostal pri bičovaní. Trpela aj bolesti tŕňovej koruny, prežívala Kristovu agóniu, znášala ťarchu jeho kríža. Po čase sa zoznámila s istou rodinou Gianniniovcov. K nim potom chodievala častejšie na návštevy, až sa tam nakoniec úplne presťahovala. Mali jedenásť detí a Gemmu prijali ako svoju vlastnú. Tam zostala až do smrti.

Gemma veľmi trpela aj duchovne. Zažila priame útoky diabla. Ten ju často aj fyzicky napádal, zjavoval sa jej v príšerných podobách, trhal jej vlasy, hádzal ju o zem. Spočiatku sa veľmi bála, no neskôr, na príhovor ct. Gabriela Possentiho, dokázala odolať a neskôr sa už ani nebála. Na druhej strane často sa jej zjavoval jej anjel strážny, ktorého pokladala akoby za člena svojej rodiny. Často po ňom posielala listy alebo ústne odkazy pre svojho spovedníka pasionistu o. Germana do Ríma.

V januári roku 1903 dostala tuberkulózu. Začala veľmi rýchlo chradnúť, až vychudla na kosť a kožu. Popritom znášala aj duchovné utrpenia – znova útoky zlého ducha, ale aj duchovnú opustenosť, samotu. Všetko to však obetovala Bohu. Zanedlho, 11. apríla 1903, ticho zomrela s úsmevom na perách. Mala dvadsaťpäť rokov. Bol pri nej miestny farár. Za blahoslavenú bola vyhlásená v roku 1933 a za svätú 2. mája 1940. Je patrónkou v pokušení diabla a takisto patrónkou sirôt.

Späť

Význam mena: lovkyňa (gr.) alebo prívetivá a mocná pani (nem.)

Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gonxha Bojaxhiu sa narodila 26. augusta 1910 v Skopje v Macedónsku v albánskej rodine. Jej otec bol úspešným podnikateľom, zomrel, keď mala osem rokov. Jej matka bola hlboko veriaca žena. Venovala sa vyšívaniu, z toho potom žili. Agnes sa aktívne zúčastňovala na živote farnosti. V roku 1928 sa rozhodla vstúpiť k loretským sestrám v Dubline v Írsku. Prijali ju 12. októbra. Rehoľné meno dostala po sv. Terézii z Lisieux. O pár mesiacov neskôr ju poslali do Indie. Priamo do Kalkaty dorazila 6.januára 1929. Noviciát prežila v meste Darjeeling. V roku 1937 urobila večné sľuby a odvtedy ju volali Matka Tereza. V 30-tych a 40-tych rokoch 20.storočia vyučovala na strednej škole v Kalkate.

V septembri 1946 cestovala vlakom z Kalkaty do Darjeelingu. Na tejto ceste sa pocítila silné volanie k práci medzi tými najúbohejšími. Aj keď ju jej predstavené sprvu nechápali, nevzdala sa myšlienky začať „dielo práce spásy a posvätenia tých najúbohejších z úbohých“. Schválenie svojej kongregácie pre kalkatskú arcidiecézu dostala 7.októbra 1950. V priebehu 15 rokov sa rozšírila práca sestier v Kalkate i v celej Indii. Sestry sa venovali všetkým, ktorých našli na uliciach zomierať od hladu alebo od chorôb. Venovali sa starcom, o ktorých sa nemal kto postarať. Takisto svoju pozornosť zameriavali na deti, ktoré boli často vydané na milosť a nemilosť ulice. Napriek všetkým problémom, ktoré mala Matka Tereza s úradníkmi alebo aj so samotnými občanmi mesta, jej dielo si postupne získavalo úctu a rešpekt. 1.februára 1965 pápež Pavol VI. povýšil kongregáciu na kongregáciu pápežského práva. Prvý dom mimo Indie bol založený v roku 1965 vo Venezuele v Cocorote. Prvý dom v Európe vznikol v Ríme a v Afrike v Tabore v Tanzánii v roku 1968. Kongregácia naďalej stúpala v počte sestier, aj v počte domov. Misionárky lásky sa dostali prakticky do celého sveta. Všade ponúkali pomoc tým najúbohejším – ľuďom bez domova, žobrákom, chorým. V roku 1979 Matka Tereza dostala Nobelovu cenu mieru. V tom istom roku sa podarilo misionárkam Matky Terezy preniknúť dokonca aj do komunistických krajín – do Záhrebu v Chorvátsku. O rok neskôr otvorili dom vo východnom Berlíne. Neskôr sa to podarilo takmer vo všetkých komunistických krajinách vrátane 15 domov v Sovietskom zväze. No nikdy sa to nepodarilo v Číne. Na Štedrý deň roku 1985 otvorila „Dar lásky“ v New Yorku. Bol to prvý dom pre ľudí chorých na AIDS. Koncom 80-tych rokov Matka Tereza dostala zdravotné problémy. Napriek tomu cestovala po celom svete, aby pomohla pri otváraní nových domov, pri formácii noviciek a stále aj pri ošetrovaní chorých. V roku 1997 mala kongregácia okolo 4000 členiek a takmer 600 domov v 123 krajinách sveta.

V júli 1997 sa Matka Tereza veľmi slabá a chorá vrátila z cesty po Ríme, New Yorku a Washingtone domov do Kalkaty. Dva mesiace nato podľahla chorobe. Zomrela 5. septembra 1997 v materskom dome v Kalkate. Jej telo preniesli do chrámu sv. Tomáša, ktorý bol pri konvente loretských sestier, kam vstúpila pred 69 rokmi. Státisíce ľudí prišlo, aby jej vzdali úctu. Jej pohreb bol veľkolepý, zúčastnili sa na ňom najvyšší štátni predstavitelia viacerých štátov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 19. októbra 2003. Za svätú bola vyhlásená pápežom Františkom 4. septembra 2016.

Späť

Patrónka mladých, mladých žien, čistoty a obetí zneuctenia

Narodila sa 16. októbra 1890 v Corinalde v Ancone, v Taliansku. Jej otec farmár sa presťahoval so svojou rodinou do Ferriere di Conca, blízko Anzio. Zomrel na maláriu a jej matka sa musela veľmi usilovať, aby mala čo dať jesť svojim deťom.

V roku 1902 sa ju osemnásťročný sused Alessandro Serenelli pokúsil zneuctiť. Keď Mária za žiadnu cenu nechcela, Alessandro ju začal bodať nožom. V nemocnici pred svojou smrťou Alessandrovi odpustila. Ale jej smrť neskončila odpustením. Alessandra chytili a odsúdili na 30 rokov väzenia. Neoľutoval svoj čin, kým sa mu neprisnilo, že bol v záhrade a Mária mu dala kvety.

Keď sa prebudil, bol akoby iným človekom, všetko oľutoval a začal žiť lepším životom. Po 27 rokoch ho prepustili. Išiel rovno k Máriinej matke prosiť o odpustenie. Ona povedala: „Keď ti odpustila moja dcéra, kto som ja, aby som ti ho odmietla?“ A odpustila mu. Keď Máriu v roku 1950 vyhlásili za svätú, Alessandro sa zúčastnil kanonizácie. Kanonizoval ju pápež Pius XII. ako ideál mladých. Hovorí sa o nej ako o mučeníčke, pretože bojovala proti Alessandrovým pokusom o sexuálne zneužitie. Avšak to najdôležitejšie bolo, že mu dokázala odpustiť. Jej starosť o dušu svojho nepriateľa si vyžiadala obetu smrti.

Späť

Sestra Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave, ako desiata z jedenástich detí. Pokrstená bola 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci. V rokoch 1923 – 1931 navštevovala Cecília ľudovú školu v Krivej. Medzi spolužiakmi bola obľúbená; bola usilovná, poslušná a rada pomáhala iným. V roku 1929 miestny farár Viktor Milan priviedol do Krivej rehoľné sestry z Inštitútu milosrdných sestier svätého Kríža, aby mu pomáhali formovať duchovnú tvár obce. Priaznivé rodinné prostredie, horlivé pastoračné účinkovanie miestneho farára a príťažlivý príklad rehoľných sestier, ktoré ju v poslednom ročníku ľudovej školy aj vyučovali, napomohli rozvoju duchovného povolania, ktoré sa prejavilo u nej veľmi skoro.

Cecília sa pre rehoľný život rozhodla na základe vlastného uváženia. Ako pätnásťročná nastúpila do materského domu sestier sv. Kríža v Podunajských Biskupiciach, rozhodnutá zasvätiť svoj život láske k Bohu a k blížnemu. Rodičia jej rozhodnutím boli nadšení a súrodenci boli na ňu veľmi hrdí. Po absolvovaní ošetrovateľskej školy sa stala postulantkou a 28. januára 1936 vstúpila do noviciátu v Podunajských Biskupiciach a dostala rehoľné meno sestra Zdenka. Svoje prvé sľuby zložila 30. januára 1937 a večné 28. januára 1943. Po zložení prvých sľubov pracovala na internom oddelení na röntgene na klinike v Štátnej nemocnici v Bratislave, a potom od roku 1941 ako ošetrovateľka v krajskej nemocnici v Humennom. V roku 1942, na pozvanie vedenia Štátnej nemocnice na Miczkiewiczovej ulici, prišla pracovať do Bratislavy ako laborantka, neskôr ako asistentka na röntgenologickom oddelení u prof. Mikuláša Ondreičku. Chorým, ktorí tu boli liečení hlavne na rakovinu, sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou láskou a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola „vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky“.

Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie cirkvi. Mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce. Sestra Zdenka si uvedomovala potrebu brániť cirkev. Odhodlala sa k odvážnym skutkom a tak podľa svojho poznania, síl a možností vyjadrila svoj odpor voči nespravodlivému násiliu. Jej postoje vyjadrovali vnútornú ochotu priniesť aj veľké obety pre trpiacu Cirkev. Dvakrát pomáhala pri príprave úteku väznených katolíckych kňazov. Jeden pokus bol úspešný, aj keď iba čiastočne. Začiatkom roka 1952 sa spolupodieľala na organizovaní úteku kňaza Štefana Koštiala, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Podarilo sa jej to tak, že strážnikovi namiešala do pohára s čajom uspávací prostriedok. Po kňazovom úteku sa v nemocničnej kaplnke pod krížom takto modlila: „Pane Ježišu, za jeho život obetujem môj jediný. Pomôž mu ostať nažive!“ Tohto kňaza však pri úteku chytili a 19. mája 1952 odsúdili na 19 rokov odňatia slobody. Ale obeta sestry Zdenky bola prijatá, lebo obdobie väznenia prežil a zomrel až vo vysokom veku 5. apríla 2003 v 90-tom roku života a 63-tom roku kňazstva, päť mesiacov predtým, ako bola sestra Zdenka vyhlásená za blahoslavenú.

Druhý pokus o pomoc kňazom bol ale neúspešný. Sestra Zdenka Schellingová spolu so sestrou Katarínou Lukačovičovou uverili informácii agenta štátnej bezpečnosti, že troch saleziánskych kňazov a troch seminaristov, ktorí boli na liečení v Štátnej nemocnici (Titus Zeman, Štefan Sandtner, ThDr. Andrej Dermek, ThDr. Viliam Mitošinka, Justín Beňuška a Pavol Pobiecky) odvezú na Sibír, kde ich zastrelia. Uverili možnosti ich záchrany a úteku z Krajskej súdnej väznice v Bratislave. Útek mal umožniť člen väzenskej stráže za finančnú odmenu. Zaobstarali potrebný finančný obnos s pomocou Marty Sandtnerovej, sestry väzneného kňaza Štefana Sandtnera. Pripravovaný útek nebol úspešný. Menovaní kňazi boli už 26. februára 1952 premiestnení do väznice v Ilave. Celá akcia slúžila ako pasca, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť. Po jej zatknutí 29. februára 1952 bola sestra Zdenka vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Potápali ju do vody, pokiaľ sa nezačala dusiť, naťahovali ju po strop a pritom ju bili. Vyšetrovatelia sa trýznením snažili prinútiť sestru Zdenku, aby prezradila informácie, ktoré sa vôbec nevzťahovali na skutok, pre ktorý bola zatknutá. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Od roku 1952 do roku 1955 bola sestra Zdenka premiestňovaná z jedného väzenia do druhého. Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre Pána Boha a pre dobro Cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Takto sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote“.

Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy“ jej nezostáva viac ako jeden rok života(mala zhubný nádor v pravom prsníku), a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená. Pre nepriaznivú politickú situáciu a pre strach, ktorý vtedy panoval, ju ani sestry ani lekári nemohli v Bratislave v nemocnici prijať, preto ju prijala do svojho domu v Trnave odvážna pani Apolónia Galisová, neskôr rehoľným menom sestra Lucia. Zdenkin zdravotný stav sa však po prepustení z väzenia neustále zhoršoval, preto bola prijatá na ošetrenie do nemocnice v Trnave, ale nemocničné ošetrenie malo za cieľ len zmierniť telesné utrpenie. Sestra Zdenka prijala svoj stav ponížene a niesla svoj kríž s odovzdanosťou do Božej vôle. Zaopatrená sviatosťami zomrela (počas svätej omše) v trnavskej nemocnici, a to 31. júla 1955 o 7.45 hod. Takto tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá Božia služobnica sestra Zdenka Schellingová, pripodobnená Ježišovi Kristovi na ceste kríža, dala svojou obetou najvyššie svedectvo lásky. 2. augusta 1955 boli jej telesné pozostatky uložené na Starom cintoríne v Trnave.

6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. V roku 1979 sa rušil starý cintorín v Trnave, kde bol aj hrob sestry Zdenky. Jej pozostatky spolu s pozostatkami ďalších desiatich sestier svätého Kríža boli exhumované a prevezené na cintorín do Podunajských Biskupíc. 18. septembra 2000 bol arcibiskupom Jánom Sokolom v Trnave otvorený diecézny proces blahorečenia sestry Zdenky. 16. 6. 2003 bola druhá exhumácia jej pozostatkov. 7. júla 2003 bola ukončená rímska fáza procesu blahorečenia, keď Svätý Otec Ján Pavol II. potvrdil blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej. Za blahoslavenú ju vyhlásil na sviatok Povýšenia sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave – Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. V katolíckom kalendári si ju pripomíname 31. júla. Keďže vtedy sa slávi aj povinná spomienka na sv. Ignáca z Loyoly, na Slovensku slávime (nepovinne) spomienku na bl. Zdenku Schellingovú o deň skôr, t.j. 30. júla.

Späť

Význam mena: Bogdan – Boží dar, Leopold – odvážny medzi ľuďmi (zast. nem)

Patrón ekumény, spovedníkov

Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866. Bol etnickým Chorvátom, narodil sa v meste Herceg Novi (Castel Novo) v zálive Kotor v Čiernej Hore. Napriek svojej telesnej deformácii a útlosti, výške len 135 cm, nemotornej chôdzi a zajakávaniu, prekvital ohromnou duchovnou silou. Jeho sviatok sa slávi 12. mája. Hoci túžil byť misionárom vo východnej Európe, skoro celý život strávil v Taliansku. Od roku 1906 do konca svojho života žil v Padove. Počas prvej svetovej vojny strávil jeden rok vo väzení, pretože sa nechcel zrieknuť chorvátskej národnosti. Neustále sníval o zjednotení katolíckej a ortodoxnej cirkvi a o ceste do Orientu. Preslávil sa ako „apoštol sviatosti zmierenia“ a „apoštol jednoty“.

Narodil sa ako dvanáste dieťa Dragice Carevićovej a Petara Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily. Pochádzali z dediny Zakučac (v okolí mesta Omiš, 28 km od Splitu). Jeho rodina mala vznešený pôvod, pochádzali z provincie Vrhbosna v Bosne. Neskôr však o väčšinu svojho majetku prišli. Bogdan od detstva trpel chorobami, ktoré zasiahli jeho reč a vzrast. V novembri 1882, keď mal šestnásť rokov, odišiel do Udine. Tam vstúpil do seminára benátskych kapucínov. O dva roky neskôr vstúpil do kláštora Bassano del Grappa, kde prijal meno Leopold. Prvé sľuby skladal v máji o rok neskôr a večné sľuby zložil o 4 roky neskôr v roku 1888. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia chorvátsky biskup Josip Juraj Strossmayer požehnaním katedrály v Đakove a Srijeme začal ekumenické hnutie zamerané na jednotu – hnutie, o ktoré sa Leopold veľmi zaujímal. 20. septembra 1890 sa v Benátkach stal kňazom. Mal vtedy dvadsaťštyri rokov.

Keďže počas prvej svetovej vojny odmietol vzdať sa svojej národnosti, donútili ho ísť do južného Talianska. Po celý tento čas však Leopold dúfal, že sa opäť bude môcť vrátiť do svojej rodnej vlasti a hlásať evanjelium medzi ľuďmi, keďže tam žili katolíci i pravoslávni. Túto túžbu však brzdil jeho telesná dispozícia. Okrem fyzických deformácií trpel aj žalúdočnými ťažkosťami, slabým zrakom a artritídou. Nebolo teda prekvapením, že predstavení jeho túžby odmietli splniť.

Počas pôsobenia v Taliansku bolo 34 rokov Leopoldovým hlavným poslaním vysluhovanie sviatosti zmierenia. Bratia kapucíni Leopolda často kritizovali pre jeho prístup k sviatosti zmierenia. Hovorili, že je príliš zhovievavý a súcitný. S ľuďmi zaobchádzal veľmi citlivo, vždy mal pre nich porozumenie. No vždy bol zásadový, otvorene kritizoval interrupcie, mal veľmi rád matky s deťmi. Na jeho podnet vznikli aj viaceré sirotince pre opustené deti.

Veľmi miloval Pannu Máriu. Často sa modlil ruženec a denne slávil Eucharistiu pri oltári Panny Márie. Po celej Padove navštevoval chorých v sanatóriách, nemocniciach a ich domovoch. Chodieval aj do kapucínskej nemocnice, aby potešil a povzbudil chorých a starých mníchov.

V starobe trpel Leopold rakovinou pažeráka, následkom ktorej napokon vo veku 76 rokov zomrel. 30. júla 1942 v sakristii počas prípravy na slávenie sv. omše odpadol. Preniesli ho do jeho cely, kde prijal pomazanie chorých. Mnísi, ktorí sa zhromaždili okolo jeho postele, spievali „Zdravas’, Kráľovná“. Pri slovách „Ó milostivá a nad všetky pobožná, ó presladká Panna, Matka Božia Mária“ Leopold zomrel.

Počas bombardovania cez druhú svetovú vojnu boli kostol a časť kláštora, v ktorej žil Leopold, zbúrané, no Leopoldova cela a spovednica zostali nedotknuté. Leopold to pred svojou smrťou predpovedal slovami: „Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale táto malá cela nie. Tu Boh preukázal ľuďom tak veľa milosrdenstva, že toto miesto musí zostať pomníkom Božej dobroty.“ Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol VI. 2. mája 1976. Svätorečil ho pápež Ján Pavol II. 16. októbra 1983 počas biskupskej synody. Leopold je uctievaný ako „apoštol jednoty“.

Niektoré z jeho výrokov:

„Niektorí hovoria, že som príliš dobrý. No ak prídete a kľaknete si predo mňa, nie je to dostatočný dôkaz toho, že túžite po Božom odpustení? Božie milosrdenstvo presahuje všetky očakávania.“

„Buďte pokojní, zložte všetko na moje plecia. Postarám sa o to.“ Raz vysvetlil: „Dávam svojim kajúcnikom len malé pokánie, lebo zvyšok vykonávam ja sám.“

„Kňaz musí umrieť následkom ťažkej apoštolskej práce, neexistuje žiadna iná smrť hodná kňaza.“

Späť

Význam mena: priaznivá, dobrotivá (lat.)

Svätá Faustína sa narodila 25. augusta 1905 v malej dedine západne od mesta Lodž v Poľsku. Bola tretím dieťaťom z desiatich súrodencov. Pri krste jej dali meno Helena. Keď mala takmer dvadsať rokov, vstúpila do „Kongregácie sestier našej Panej Milosrdenstva“. Členky tejto kongregácie sa venovali starostlivosti a výchove mladých problémových žien. Rok po vstupe do kláštora prijala rehoľný habit a meno „sestra Mária Faustína“.

V tridsiatich rokoch dostala sestra Faustína od Boha milosť a posolstvo, aby rozšírila vieru a úctu k Božiemu milosrdenstvu. Mala hlásať plán Božieho milosrdenstva a záchrany pre celý svet. Nebola to ľahká úloha. Jej celý život spočíval v napodobňovaní Kristovej obety – bol to život žitý pre iných. Podľa Božej požiadavky ochotne ponúkala samú seba utrpeniu v spoločenstve s Bohom, aby tak odčinila hriechy iných. V každodennom živote sa stávala ženou milosrdenstva, prinášajúcou radosť a pokoj iným. Písala o Božom milosrdenstve a povzbudzovala iných k viere v Neho, a tak pripravovala svet na jeho opätovný príchod. Osobitná zbožnosť k Nepoškvrnenej Márii a ku sviatostiam Eucharistie a zmierenia jej dala silu zniesť všetky jej trápenia, ktoré ponúkla Bohu za Cirkev a tých, ktorí to potrebovali. Osobitne sa modlila za veľkých hriešnikov a umierajúcich. Písala a trpela v tajnosti, iba jej duchovná nadriadená a pár zasvätených osôb vedelo, že niečo v jej živote má miesto niečo nezvyčajné a významné.

Po jej smrti na tuberkulózu v roku 1938 boli dokonca aj jej najbližší spoločníci ohromení, keď zistili, aké mala táto pokorná a vždy veselá sestra obrovské utrpenie a zároveň hlboké mystické zážitky. Vzala si hlboko k srdcu Božie evanjelium, ktoré nariaďuje „byť milosrdným ako je milosrdný náš Nebeský Otec“, rovnako ako pokyny jej spovedníka, aby konala takým spôsobom, aby každý, kto s ňou príde do kontaktu, odchádzal plný radosti. Správa o milosrdenstve, ktorú prijala sestra Faustína, sa teraz šíri do celého sveta. Jej denník „Božie milosrdenstvo v mojej duši“ sa stal príručkou oddanosti Božiemu milosrdenstvu.

Späť

Význam mena Margita: perla (gr.-lat.)

Atribút: palma

Sv. Margita Mária Alacoque sa narodila 22. júla 1647 vo Francúzsku v dedine Lauthecour pri mestečku Verosvres. Jej otec bol kráľovským notárom v dedine. Margita bola piata zo siedmich detí. Meno Mária dostala pri birmovaní. Rodičia svoje deti už od útleho veku viedli k viere. Keď mala osem rokov, zomrel otec. Matka ju dala na výchovu do kláštora sv. Kláry v Charolles. Margita bola veľmi nábožná, veľa sa modlievala. Keď mala deväť rokov, dostala ťažkú chorobu. Nemohla sa vôbec pohnúť. Schudla na kosť a kožu. Nikto jej nevedel pomôcť. Sama hovorila, že sa uzdraví až vtedy, keď ju príbuzní a priatelia dajú pod ochranu Panny Márie. Sama spravila sľub, že keď sa uzdraví, vstúpi do kláštora. Dva roky strávila na lôžku v kláštore a ďalšie dva roky doma. Keď sa uzdravila, začala viesť prísny život. Postila sa, rozjímala, nosila kajúce rúcho a spávala na zemi. Okrem toho musela trpieť aj od svojich príbuzných – starej matky, tety a slúžky, ktoré riadili domácnosť, keďže jej matka bola slabá a chorá. Správali sa k nej veľmi zle. Ponižovali ju, nedávali jej jedlo ani šaty. Ani o jej matku sa nechceli starať. Margita to všetko znášala bez ponosovania a sama sa starala o matku najlepšie, ako vedela. Dokonca sa začala aj bičovať. Jej matka kvôli tomu plakala, zakázala jej bývať v osobitnej izbe a nútila ju, aby sa vydala. Nakoniec jej však nechala slobodu a Margita ako dvadsaťštyriročná vstúpila do kláštora rehole Navštívenia Panny Márie, ktorý založil sv. František Saleský, v meste Paray-le-Monial v burgundskom kraji. V roku 1672 zložila prvé sľuby. Žila veľmi prísne a kedy len mohla, kľačala pred Sviatosťou Oltárnou.

Dňa 27. decembra 1673 sa jej zjavilo v oslňujúcom lesku Božské Srdce. Práve vtedy kľačala pred Sviatosťou Oltárnou. Srdce bolo ovinuté tŕňmi a ozdobené krížom. Podľa jej vlastných slov sama bola naplnená nevýslovnou láskou. Druhé zjavenie mala v piatok v oktáve Božieho tela. Vtedy videla päť Kristových rán. Pritom počula hlas: „Nemôžeš mi preukázať väčšiu lásku, ako keď urobíš, čo som od teba žiadal, aby si rozšírila úctu k môjmu milujúcemu Srdcu. Len poníženosťou a utrpením sa môžeš stať dokonale hodná tejto milosti.“ Potom jej Spasiteľ ukázal svoje Božské Srdce a pokračoval: „Pozri, toto Srdce, ktoré tak veľmi milovalo ľudí, ktoré nič nešetrilo, ba aj samé seba strávilo, len aby ukázalo svoju lásku. Namiesto vďačnosti sa mu však za odplatu od veľmi mnohých dostáva – nevďak. Preto od teba žiadam, aby prvý piatok po oktáve slávnosti môjho Božského tela bol ustanovený ako zvláštna slávnosť, aby sa v ten deň uctievalo moje Srdce slávnostným odprosovaním a aby v ten deň ľudia pristupovali k sv. prijímaniu s tým úmyslom, aby sa vynahradili nesčíselné zneuctenia, ktorých mu dostalo po ten čas, čo bolo vystavené na oltári.“

Po tomto zjavení Margita ťažko ochorela. Cítila v srdci nesmierny bôľ, ktorý ju už do smrti neopustil. Nijaký lekár nevedel, čo je to za choroba. Margita poslušne oznámila predstavenej, čo bolo treba. Predstavená a ostatné sestry jej však nechceli veriť a prenasledovali ju za to, že si vymýšľa. Margita sa snažil všetko v tichosti a pokore znášať. V nedeľu 16. júna 1675 sa jej zjavil Spasiteľ tretí krát. Znova hovoril o tom, ako ľudia znevažujú jeho lásku a sviatosti. Žiadal Margitu, aby pristupovala prvý piatok každého mesiaca k sv. prijímaniu, aby tak podľa svojich síl naprávala urážky, ktoré postihnú v tom mesiaci Najsvätejšiu Sviatosť. Odvtedy každú noc zo štvrtka na piatok prežívala Margita smrteľnú úzkosť, ktorú mal Ježiš pred svojím umučením v Getsemanskej záhrade. Bola z toho všetkého zmätená, nevedela pochopiť, že si ju Ježiš vybral na takúto dôležitú úlohu. Boh jej však poslal do cesty múdreho a zbožného kňaza Klaudia de la Comboniéra, jezuitu, ktorý sa stal jej duchovným vodcom, tešiteľom a radcom. S jeho pomocou mohla potom uskutočniť, čo je Spasiteľ cez zjavenia povedal a kázal rozšíriť ďalej.

V roku 1685 sa na dva roky stala predstavenou noviciek. Potom sa stala asistentkou predstavenej domu. V roku 1690 začala rozprávať o smrti. Prosila predstavenú, aby sa mohla na štyridsať dní utiahnuť a pripraviť na smrť. Predstavená sa tomu divila, pretože Margita netrpela na žiadnu chorobu. Na jeseň dostala zimnicu, no lekár hovoril, že choroba nie je nebezpečná. No ponížená mníška sa usmiala a povedala, že ani nezbadajú, kedy ju Boh odvolá. V chorobe si často pritisla kríž na prsia a vzývala Boha. Ráno 17. októbra 1690 si žiadala kňaza. Kňaz ju zaopatril a Margita zomrela v ten istý deň. Mala len štyridsaťtri rokov. Keď po viac ako sto rokoch otvorili jej hrob, mozog našli neporušený. Za blahoslavenú bola vyhlásená v roku 1864 a za svätú v roku 1920. Jej pozostatky odpočívajú pod hlavným oltárom kláštorného kostola v Paray-le-Monial. Pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdu Ježišovmu sa rozšírila do celej Cirkvi.

Zo zjavení sv. Margity, ktoré opísala vo svojich zápiskoch, sa časom sa ustálilo dvanásť prisľúbení Božského Srdca pre tých, čo budú uctievať Božské Srdce:

1. Dám im všetky milosti potrebné ich stavu.

2. Vnesiem pokoj do ich rodín.

3. Poteším ich v trápeniach.

4. Stanem sa im bezpečným útočišťom v živote a najmä v hodine smrti.

5. Vylejem hojnosť požehnania na všetky ich podujatia.

6. Hriešnici nájdu v mojom Srdci zdroj milosti a nekonečné more milosrdenstva.

7. Ľahostajné duše sa stanú horlivými.

8. Horlivé duše dosiahnu veľkú dokonalosť.

9. Požehnám tiež domy, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho Najsvätejšieho Srdca.

10. Kňazom dám dar, že obrátia aj najzaťatejšie Srdcia.

11. Mená tých, čo budú šíriť túto úctu, budú zapísané v mojom Srdci a nebudú z neho nikdy vytreté.

12. Všetkým, ktorí pristúpia k sv. prijímaniu na prvý piatok počas deviatich mesiacov nepretržite po sebe, sľubujem milosť pokánia pri zomieraní – nezomrú v nemilosti, ani bez sviatostí. Moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v posledných chvíľach života.

Späť